Portugalský vodný pes pochádza z oblasti Algarve v Portugalsku a bol využívaný ako pracovný pes rybárov.
Portíci majú vodoodpudivú srsť a plávacie blany medzi prstami, ktoré im pomáhajú plávať a potápať sa.
Tradičný strih „lion cut“ používali už rybári, aby psom pomáhal pri práci. Hustá dlhá srsť na prednej polovici tela izolovala životne dôležité orgány, keď pes skočil do studenej vody Atlantiku. Ostrihaná zadná časť psom pomáhala v efektívnom pohybe a zjednodušila vyliezanie späť do lode. Dlhá srsť na konci chvosta slúžila ako kormidlo a bola dobre viditeľná, aby rybári mohli sledovať psa vo vlnách.
Vycvičili ich a používali na naháňanie rýb do sietí, prinášanie poškodených sietí a vybavenia z vody a ako posla medzi pevninou a loďou.
História tohto plemena siaha až do staroveku. Predkov pravdepodobne priviezli na Pyrenejský polostrov staroveké námorné národy.
Prvá písomná zmienka o psovi podobnom portíkovi sa objavila v roku 1297, kde mních opísal psa, ktorý zachránil topiaceho sa námorníka: „Tento pes mal čiernu srsť z hustých chlpov, ostrihanú po prvé rebro a s chumáčom na konci chvosta“.
S príchodom moderných metód rybárstva v 19. storočí klesla potreba práce psov a plemeno čelilo hrozbe vyhynutia.
V roku 1934 boli na medzinárodnej výstave v Lisabone verejnosti predstavené prvé dva portugalské vodné psy s levím strihom, ktoré objavil na palube lode v jednej dedine Frederico Pinto Soares, zakladateľ Portugalského kynologického klubu.
Oba psy vzbudili záujem Dr. Vasco Bensuadeho, bohatého portugalského lodného magnáta a milovníka psov, ktorý sa rozhodol zachrániť toto plemeno.
Prvý vrh v jeho chovnej stanici Algarbiorum sa narodil 1.mája 1937 a odštartoval modernú históriu portugalského vodného psa.
